Shivova socha v Murudeshware, plaze v Gokarne a vodopad

01.11.2011, 15:30, dusan simko



   Neďaleko Mangalore je pútnické miesto, ktoré sa volá sa Murudeshwar. Indovia zo všetkých kútov sa sem chodia pozrieť sa na Šivovú 40m sochu a jemu zasvätený chrám. My sme to mali po ceste, tak sme sa tam zastavili. Len čo vystúpime z autobusu berieme rikšu. Ako sa približujeme k chrámu pribúdajú ľudia, stánky a žobráci. Vystúpime pod Šivovou sochou. Vyšlapeme niekoľko schodov, po ceste rozdáme nejaký ten cent chlapcom, ktorí vraj zbierajú mince, utrieme si kvapky potu, osviežime sa chladnou vodou až sa dostávame na vrch. Ideme sa pozrieť do jaskyne za 10r. Nevieme čo je dnu, ale všetci tam idú- tak tam ideme aj my. Hneď pri vchode je niekoľko sôch a v pozadí počuť hlas z reproduktoru ako rozpráva nejaký príbeh. Podľa toho čo sme videli je tam v niekoľkých výjavoch zaznamenaný život Šivu. Prebehli sme to len tak z rýchlika. Bolo to fajn, ale lepší bol ten chládok vo vnútri.

 

                                                  

 


   Prejdeme sa ešte po okolí a spravíme niekoľko fotiek. Zrazu nás dobehne malý indický chlapec, ktorému som na schodoch dala 10 slovenských centov, vraj má na oplátku pre mňa 5 ruských rublov. Vytiahla som ešte nejaké peniaze zo Srbska a z Georgie. Volal sa Uvar (na fotke v zltom tricku), mal asi 14rokov. Vedel veľmi dobre anglicky.

 

                                                 

                                           
   V chráme sme strávili len pár minút. Keďže sme nenašli žiadnu úschovňu batožiny, museli sme sa vystriedať pri jej strážení. Vchod do hinduistického chrámu bol naozaj pompézny. Typická veža hinduistického chrámu bola tu vysoká desiatky metrov. Po stenách mala veľa malých a ešte menších sôch- nejakých hinduistické výjavy. Dvere do vchodu lemovali po obidvoch stranách dva čierne slony.

        

Nezdrzime sa dlho, lebo dnes máme v pláne ísť sa pozrieť aj na 300m vodopád. Vraj najvyšší v Indii. Nasadáme teda na autobus do najbližšieho väčšieho mesta. Tu nás posielajú šoféri z jednej stanice na druhú a tí zase späť. Pýtame sa o radu všetkých naokolo. Nakoniec sa dozvedáme z informácii, že jeden autobus ide až o 6 večer (to je už tma) alebo skoro ráno. Skrížilo nám to všetky plány. Rozhodneme sa teda, že na vodopád nejdeme a ideme na pláž do prímorského mesta Gokarne. Na stanici sa opakuje znovu stereotypne honba rikšiarov po turistoch predbiehajúcich sa v ponukách. Odmietame a ideme na vlastnú päsť nevedno kam. Stretáme tu veľa bielych tvári – turistov. Tak a už sme na turistickom mieste. Naďabíme na turistickú ubytovňu kde izba na noc stojí 200r (3e), izba s balkónom 250r. Izby sú viac menej podobné. V strede veľká posteľ prikrytá farebnou pokrývkou, nad posteľou nastaviteľný ventilátor (dôležitá informácia, lebo veľa krát sa stalo, že ventilátor buď vŕzgal, slabo fúkal alebo tak silno, že nás šlo odfúknuť), jeden stôl, stolička, kôš, zrkadlo a toaleta so sprchou- žiadny ďalší nájomcovia- chrobáci. Berieme tú za 200r, aj tak sme celý deň vonku a večer štípu komáre. Ideme si pozrieť západ slnka na pláž a cestou pokukáme čo tu ponúkajú miestny predavači. Z každého obchodu len počuť, „Hi my friend, just a look, looking is free“ a keď to nezaberá „Madam good price for you just come“. Treba sa držať vonku, lebo keď človek náhodou zaváha a pristavi sa koniec. Predavač sa spustí ako taký verklik, ktorý sa nedá zastaviť. Presviedča o best kvalite jeho tovaru, o najlepšej (nadhodenej) cene,... Samozrejme, keď nekúpiš hodia na vás škaredý pohľad, alebo niektorí ani neodzdravia. Tvrdý biznis darmo.

 

   Posledné dni sme začali rozmýšľať nad kúpou motorky a tak na druhý deň ideme si jednu požičiavame. Chceme trošku zakúsiť bláznivú indickú dopravu na vlastnej koži a otestovať našu trpezlivosť. Za 250rupíí je na 24h naša. Naša prvá zastávka je na krásnej Om beach vzdialenej 6km od nás. Keď si pozrieme mapu zistíme, že blízko nás (asi 90km) sú ďalšie vodopády. Zistíme podrobnosti na internete a už aj posilnení jemne nasladlou banánovou plackou s pikantnou omáčkou sme na ceste za nimi. Prechádzame okolo niekoľko budov cez ľuďmi preplnenú chodníkocestu. Míňame mangrovníky, všade prítomné kravy, more, niekoľko malých dediniek a mizneme na horskej najskôr len robitej, hlinouutlačenej ceste. Nakoniec sa napojíme na hlavnú cestu lemovanú panenskou indickou džunglou - bambusovníkmi, banánovníkmi, ... úplná paráda . Na ceste skoro žiadna diera len nepočetne veľa bláznov a divožijúce opice.

 

                                            

 

Pridávama aj my a rútime sa 80tkou za našimi vodopádmi. Po chvíly nás začnú pekne bolieť zadky. Nadvihujeme sa, vrtíme, zastaneme no nič nepomáha. Za každou zákrutou dúfame v odbočku na vodopády, ktorá však tak skoro neprichádza. Po 3 a pol hodine konečne dorazíme k vodopádom, strávime tam asi polhodinku a už musíme utekať späť pre nedostatok času. Tá polhodinka ale stála zato. Vodopád to bol naozaj ohromný. Cesta späť sme zvládli za 2 a pol hodiny. Šoférovať v Indii a v noci to je naozaj najhoršia kombinácia a poriadny adrenalín. Blázniví šoféri všade naokolo, ktorí prebiehajú kedy sa im chce, trúbia ale čo je najhoršie oslepujú oproti idúcich diaľkovými svetlami. Ďakujem Bohu, že sme to v zdraví prežili.
 

                                                 

 
« Späť


Diskusia: "Shivova socha v Murudeshware, plaze v Gokarne a vodopad "
Dátum: Meno: Komentár:
- Žiadne komentáre -
Pridať komentár | Zobraziť všetky komentáre

Language / Lingua / Lengua / Langue - choose language