Neobyčajne - obyčajný deň dvoch stopárov!

19.09.2011, 12:21, dusan simko



  

25.9.2011 - Ráno osem hodín. Včera sme sa dostali do postele až niečo po pol noci, takže toto vstávanie nám dáva zabrať. Aj s vypätím všetkých síl sa nám z postele podarí vstať až o pol hodinu. Treba sa nám naraňajkovať, zbaliť všetky veci a vyraziť. Čaká nás dlhá cesta. Dnes by sme chceli prejsť minimálne do Ankary, čo je odtiaľto z Istanbulu viac ako 400 kilometrov. Táto vzdialenosť by nebola až taký problém, neraz sme dali za deň aj 1000 kilometrov, vrásky nám skôr robilo ako sa z takéhoto veľkého mesta ako je Istanbul dostaneme. Najlepšie sa totižto stopuje na okraji mesta.

 

   Všetko pobalené, bruchá plné v rámci možností, ruksaky ťažké ako hovädo, môžeme vyraziť. Autobusom sa chceme dostať na miesto, odkiaľ by stop nemal byť veľký problém. “Milí“ šoférko nás ale vysadil o skoro kilometer skôr. No nič, ruksaky dávame znova na chrbát a ako ťažné voly pomalým tempom krok za krokom smerujeme k výjazdu z mosta, nášmu stopárskemu miestu. Cestou sa stihneme pohádať o úplnej blbosti. Za to môže asi to silné slnko, čo nám pečie na hlavy. Konečne sme tu. Fixka, papier a o pár sekúnd máme tabuľku objasňujúcu smer našej cesty napísanú. Netrvá to dlho a dvaja turecký chlapíci nám zastavujú. Po anglicky veľa toho nenakecajú a tak si nudné chvíľky skracujeme driemaním. Máme totiž autospavú chorobu. V momente, keď sadneme do auta a ostaneme chvíľu ticho, už je to tu. Začne sa nám driemať a len čo zavrieme oči už aj snívame. Strašné čosi. Chvíľu sa vezieme a onedlho sme namieste. Tu sa naše cesty rozchádzajú. Ďakujeme chlapíkom v turečtine a už frčia preč.

   A do riti!!! Kde nás to vysadili?? Stred mesta, 4 prúdová cesta, v tom pravom, nám najbližšom pruhu chodia iba autobusy a minibusy, ktorých je tu ako maku a na viac keby aj niekto chcel, nemá kde zataviť. Je to jasné, budeme musieť kráčať. Och Bože už zasa?!? Zo zúfalstva ukazujem jednému autobusárovi obrázok benzínky, pochopí a bez lístka nás tam vezme. Autobusom to nebolo tak ďaleko, no som si istí že pešo by to bolo utrpenie. Z pumpy bolo vidieť neďaleký most. To je dobré znamenie, tam bude miesto kde budeme môcť vystrčiť palec. Ruksaky znova vyhadzujeme na chrbát a kráčame a kráčame,..... a kráčame.
Konečne tu. Prejde chvíľka a na rušnej ceste nám zastaví jeden mladý chalan. Znova nevie ani slovo po anglicky, to zas bude, pomyslíme si. Dohadujeme sa na našom smere. Súhlasne prikývne a ideme. Najskôr si myslíme, že s ním pôjdeme len do ďalšieho mesta, no keď sa cesta predĺži na tri hodiny, celkom sa potešíme.

   Už len posledných 100 kilometrov do Ankary. Rýchlo nahádžeme do seba chleba so syrom, zapijeme čistou vodou, mmmm to ti je mňamka. A zasa palec hore, stopujeme ďalej. Turci sú celkovo veľmi pohostinní a nápomocní, čo sa potvrdilo, keď nám po pár minútach zastavilo ďalšie auto. Chalan v stredných rokoch a zas ani slovo po anglicky. Doteraz tu bol problém len ten, že keď niekto nevedel po anglicky, tak sme sa s ním veľmi neporozprávali. Bolo ticho a nuda. Tento típek, ale rozhodne ticho nechcel byť. Tak len rozprával a rozprával. A vôbec mu nevadilo, že nerozumieme celkom, ale celkom nič. Išli sme s ním asi tri hodiny, tak si viete predstaviť koľko toho narozprával. Prestal na chvíľu len v tedy, keď jedol ovocie, ktoré kúpil cestou. Čo ostalo dal nám. Teda asi dve kilá hrušiek, sliviek a sladučkých broskýň. To jeho kecanie bolo najskôr sranda, potom ale nastal problém, keď sme sa dostali pred Ankaru a prišla debata o tom, kde nás má vyhodiť. Stále mlel niečo o tom, že stopom nemôžeme ísť, lebo je to nebezpečné a trval na tom, že nás odvezie na stanicu a odtiaľ môžeme ísť autobusom, ktorý chcel dokonca aj zaplatiť. Nakoniec sme to vyriešili tak, že sme zavolali kamošovi z Istanbulu a ten mu to celé vysvetlil, samozrejme v turečtine. Aj keď s nevôľou, vyhodil nás na okraji Ankary, kúsok od výjazdu na diaľnicu. Rozlúčil sa a už ho nebolo. Milý chalan, len keby toľko nekecal.
    Zotmelo sa strašne rýchlo a to bolo ešte len osem. Zostať na predmestí Ankary takto v noci to by nebolo nič-moc a tak jediné, čo sme mohli bolo stopovať ďalej. Chvíľu nikto nezastavoval a mňa napadlo, kde asi dneska skončime. Niekde v lese v stane alebo na okraji cesty budeme vedľa seba sedieť, striedajúc sa v držaní stráži prečkáme noc? V tom moje ničneriešiace rozjímanie prerušilo auto, ktoré najskôr okolo nás prefrčalo, no potom sa spiatočkou rýchlo vracalo späť. Mladý chalan na otázku, či rozpráva po anglicky odpovedal, že len veľmi zle. Nevadí, všetko bolo lepšie ako zostať tu. Ukázali sme mu smer, ktorým chceme ísť a on prikývol. Chvíľu hľadal v telefónnom prekladači správne slová a potom sa nás opýtal, či sme hladní. Na tieto otázky sme sa naučili odpovedať vyhýbavo, skôr neutrálne aj keď sme boli hladní ako vlci. Vieme, čo po prikývnutí prichádza – hostina, ktorú si mi nemôžeme dovoliť zaplatiť a vypočítavo využívať niekoho nechceme tiež. A tak bolo aj teraz. Povedali sme, že síce sme hladní, no je to ok a že máme dáke jedlo v ruksakoch. Ok odpovedal aj on a už nás viezol do reštaurácie. Čo už narobíme, keď títo turci sú takí pohostinní? Museli sme si niečo vybrať a príjemný personál nám odporúčil kebap. Vo chvíli, keď sa s plnou vervou zahryzávame do čerstvej arabskej placky a fajnového mäsa príde chalan v našich rokoch a prekvapí nás plynulou angličtinou. Och aká úľava. Volá sa Unal. Prebieha družná debata o tom kto sme, kam ideme a ako sme sa sem dostali. On ani personál, jeho strýko s rodinou, skoro nechceli veriť, že sme prišli autostopom. To aby sme tak aj do Kappadokie pokračovali sa nám snažili rozhovoriť, veď je to také nebezpečné. Čas plynul a my sme už všetko dojedli. Ponúkali nás stále novým a novým jedlom. Bohužiaľ mi sme boli už plní na prasknutie, aj keď oči by nám stále jedli. Veď nosili samé dobroty. Medzitým nám náš nový kamoš Unal ponúkol, že môžeme u neho prespať. O chvíľu prišla ďalšia ponuka. Čo keby sme išli večer niekam do mesta na kávu a pofajčiť nargilu? Tak toto boli jedny z tých ponúk, ktoré sa neodmietajú a mi sme ju tiež nemohli odmietnuť. Ako bonus malo byť, že sme sa mali stať svedkami živého koncertu. Ten chlapík, čo nás priviezol bol totižto okrem iného aj spevák a privyrábal si spievaním po kluboch.
   Netrvalo dlho a sme v meste, v jendom z miestnych lepších podnikov. Vôbec nám nevadí, že máme na sebe naše cestovateľské ľanové nohavice a rozťahané svetre a to aj napriek tomu, že všetci okolo, v rátane našich hostiteľov sú oblečení, povedzme slušnejšie, v sakách respektíve v košeliach. Nevadííííííííí! Večer plynie ako voda. Kecáme, pijeme kávu a tuho fajčíme ako pravý turci. Keď nás to už omrzí, presúvame sa do iného podniku. Už z diaľky počujeme živú hudbu. Talentovaný spevák sa sám sprevádza na gitare a spieva precítené turecké love songy. Náš kamoš sa samozrejme s každým pozná, veď je to jeden z podnikov, kde vystupuje pravidelne. Netrvá dlho a príde na rad striedanie umelcov. Na rade je Mustafa, chalan ktorému vďačíme za to, kde sa momentálne nachádzame. Väčšina ľudí sa pomaly vytratila a tak sme súčasťou súkromného koncertu. Užívame si to, veď takto verejne pre nás ešte nikto nehral. Koncert trval takmer celú hodinu a naozaj stál za to. Únavu už ale cítime riadnu a je to na nás aj vidieť. Nečudo veď sú už takmer dve hodiny po polnoci. Našťastie to vidia aj naši hostitelia a tak navrhnú odchod domov. Pred domom prebehne krátke, no o to intenzívnejšie lúčenie s Mustafom, ďakujeme a želáme si aby sme sa ešte niekedy stretli. Unal nám pripravil potom postele v jeho luxusnom byte a my s pocitom, že máme za sebou pekný deň zaspávame unavení o pár minút.

 

                           

 

   Na druhý deň celý príbeh pokračuje, ale to už je zasa druhý neobyčajne - obyčajný deň dvoch stopárov.
 

 


Diskusia: "Neobyčajne - obyčajný deň dvoch stopárov!"
Dátum: Meno: Komentár:
- Žiadne komentáre -
Pridať komentár | Zobraziť všetky komentáre

Language / Lingua / Lengua / Langue - choose language