Kochi - naša vstupná brána do Indie

07.10.2011, 18:34, dusan simko



   Do Indie sa dostávame 4. 10. o pol 7 večer po 8 hodinovom lete z Istanbulu a 5 hodinovom čakaní v Saudskej Arábii. Let z Istanbulu mal hodinové meškanie. Ako sme sa dozvedeli od našich českých letušiek, bolo to kvôli hmle v Sharjah. Let bol fajn, celý sme ho prespali. Na letisku bol poriadny chaos. Hneď po prílete sme sa postavili do radu medzi indov a čakali sme, kým nás vybavia. Keď sme sa konečne dostali na rad, tak nás, poslali preč. Vraj náš let je až poobede, takže nás vybavia neskôr. Neostáva nám nič len čakať.
Na tabuli odletov je napísané, že let do Cochi je z gatu 9. Arabka za pultom nám hovorí, že máme ísť na gate 8 a s úsmevom nám podáva letenky. Ok, povieme si, však ona vie hádam lepšie. Polhodinku pred odletom ideme na gate 8. Sedí tam asi desať indov, pár arabov a my dvaja. Nič vak nenaznačuje blížiaci sa odchod lietadla. Desať minút do odchodu lietadla. Stále nikto neprichádza. Zatiaľ stále kľudne sedíme. Nezdá sa nám to, ale však lietadlo môže mať meškanie. Zrazu sa ozve gong a na celú halu... „Dusan come to gate 6, Dusan come to gate 6“. Tá hatlanina sa podobala na meno Dušan aj keď? Vstávame teda a ležérnym krokom postupujeme ku gatu 6. V tom na nás z diaľky volá chlapík „ Kochi? Kochi?“ Rýchlo odpovedáme „ Yes“. „Come on, guick! We are wainting only for you.“ Nechcú si nechať vysvetliť, že na tabuli bolo napísane pri lete do Kochi gate 9, arabka nás poslala na gate 8 a teraz sa čudujú, že prečo sme neprišli na gate 6. Našťastie sme to stihli. Vstúpime do lietadla a desiatky čiernych hláv nás zvedavo skúma, kým prechádzame uličkou na naše miesta. Let bol dlhý, únavný ale dal sa vydržať.

 


   Po prílete na letisko prechádzame nespočetnými kontrolami. Len čo si vyberieme batožinu, tak sa o nás skoro pobijú prví indovia, ktorí nám chcú zameniť peniaze. Prechádzame poslednou kontrolou. Pred nami stoja indovia, ktorí čakajú na svojich blízkych. Teplo, vlhko a všade kam sa pozrieme veľa skúmavých pohľadov. Jediné čo nám napadne je- poďme si sadnúť bokom a porozmýšľať ako ďalej. Potrebujeme sa nejako dostať odtiaľto a keďže za tuk- tuk chce 500 rupii, čakáme radšej na autobus za 60. Sadáme si do neho nevediac kam sa vezieme. Nakoniec vystupujeme v meste Ernakulum. Tu si dáme prvé šťipľavé indické jedlo. Ryžová placka, ryža a hovädzie na strašne štipľavý spôsob. Potom pokračujeme a hľadáme hotel. Ubytujeme sa po menšom maratóne po hoteloch za 670 rupii. Drahé vieme, ale nič lepšie sme v túto neskorú hodinu nezohnali.

 


   Na druhý deň odchádzame a ideme loďou do Fort Kochi. Tu máme dohodnutý couch. Fort Kochi je staré prístavné mestečko, kde sa kolonialisti striedali veľmi často. Boli časy, keď tu vládli čínania, holanďania, ale najväčší vplyv tu mali portugalci, čo sa odzrkadlilo na tunajšej architektúre, ktorá sa zachovala práve z týchto koloniálnych čias.
V prístave čakáme na lístky, nič sa nám nezdá iné. Upozornili nás až pred nami stojaci cudzinci. Duško vraj stojí v rade pre dievčatá. Čoóóó? Rady podľa pohlavia? No nič iný kraj, iný mrav. Keďže rad pre chlapcov bol príliš dlhý, tak sme sa vymenili. V prístave vo Fort Kochi sme si zobrali tuk- tuk. Chlapík bol tak milý, že nakoniec sme sa dohodli na 2 hodinovej exkurzii po meste za 50 rupii. Zobral nás k niekoľkým chrámom ako portugalský chrám z čias Vascu de Gamma, holandský chrám,... potom do sviečkovej a zázvorovej fabriky,... samozrejme, aby mal aj on niečo z toho zaviezol nás aj do niekoľkých obchodov. Tuk- tukáci majú s majiteľmi obchodov nepísanú dohodu, že keď dovezie niekoho- cudzinca do jeho obchodu dostane trochuu benzín. Keď si ten zákazník aj niečo kúpi rikšiar dostane nejaký darček ako je uniforma,... Pre jeho radosť sme takto absolvovali 4 vyčerpávajúce ne-nákupy. Čo by človek pre inda nespravil. Po tomto výlete už len oddychujeme v prístave, pozeráme sa na rybárov ako lovia do čínskych sieti ryby a nasávame atmosféru. Okolo nás sa vystrieda niekoľko skupín indov. Taktiež tesne pred nás prišli dve Indky na vzdialenosť asi 1 a pol metra. Úplne bez hanby nám zakryjú výhľad a navyše, vo chvíli keď sme boli tým najviac rozhorčení, jedna si normálne prdla! Nevydržíme a spustíme rehot. Ona ani nereaguje, ešte chvíľku postojí a vkľude odíde.

 


   Tretí deň si ideme pozrieť malú rybársku dedinku asi 20 km od Fort Kochi. Cestujeme autobusom za 10 rupii. Autobus nemá okná (ešteže inak by sa tam nedal vydržať), ale za to má strašne nepohodlné sedačky. Sú tvrdé a priestor medzi nimi veľmi malý. Celé kolená máme dotlčené. V rybárskej dedine si pozrieme staré čínske rybárske sieťe, krabí rezort, pohojdáme sa v sieti aj na hojdačke, potešíme sa s miestnymi deťmi, s ktorými si vymeníme pár anglických viet, spravíme pár fotiek a spokojne odchádzame peši naspäť. Všade navôkol sú kokosové palmy, spievajú vtáky. V jednom dvore narazíme na kolovrátok, na ktorom miestni po usušeni obalu kokosového orechu, vyrábajú kokosové vlákna. Tieto spolu zmotajú a vytvoria pevný povraz.

Zastavíme sa ešte v miestnej reštaurácii. Dávame si porotu, čo je vynikajúca chlebová placka. Vypýtame si k nej fašírku, ktorá chutí ako vianočný perník. Celé to zapijeme sladkým indickým čajom s mliekom. Trošku sa musíme ponáhľať, lebo dnes večer na nás čaká indická kultúra. Ideme na miestne, veľmi populárne vystúpenie Kathakali. Chlapík so zelenou tvárou na nás pozeral hádam zo všetkých pohľadníc, obrázkov, masiek,... tak sme sa na neho chceli pozrieť z blízka a na živo. Prvá hodina bolo maľovanie hercov. Trošku nudné, ale fúkal na nás ventilátor, tak sme to nejako vydržali. Vystúpenie začalo s 15 minútovým meškaním. Najskôr pol hodina patrila jednému hercovi, ktorý nám pantomimicky stvárňoval pocity a rôznymi gestami celé vety. Potom bol koncert miestnej hudby a až tak nasledovalo samotné vystúpenie. Konečne sme videli zeleného muža z tváre do tváre. Celé vystúpenie sprevádzal živý spev, ktorý rozprával príbeh, ktorý herci hrali. Po vystúpení sme si dohodli interviu so spevákom, ktorý nám všetko podrobne vysvetlil.
   Keďže nám už muzikanti a neboli to tí z javiska poriadne vyhrávali v bruchu, tak sme sa pokúšali nájsť nejakú lacnú reštauráciu, kde sa dobre najeme. Po niekoľkých metroch narazíme na stánok okolo, ktorého je plno mietnych. „To je dobré znamenie, tu musia dobre variť“, povieme si a už aj sedíme a ochutnávame ďalšiu indickú špecialitu- restovanú pečienku, dusenú zeleninu a porotu. „Ak sa z tohto nepos.... ak nám z tohto nebude zle, tak hádam už z ničoho“, pomyslíme si. Mňaaam bolo to naozaj veľmi dobré, uvidíme čo na to brucho. Po večery sa prejdeme pomaličky popri mori cez mesto. Už z diaľky počuť smiech a vravu ľudí. Keď prídeme bližšie vidíme ako chytajú ryby, ktoré im skáču z vody rovno do rúk. Po ceste ešte ochutnávame miestne koláče a nemôžem zabudnúť aj na double mango nanuk. Ďalší veľmi príjemný indický deň za nami.
 

 
« Späť


Diskusia: "Kochi - naša vstupná brána do Indie"
Dátum: Meno: Komentár:
09.10.2011, 20:46 tomas od kulatyho
11.10.2011, 16:07 Re:
Pridať komentár | Zobraziť všetky komentáre

Language / Lingua / Lengua / Langue - choose language