Biele mestecko Udaipur a tavi trh v Pushkare

12.11.2011, 14:08, dusan simko



   Do severnej Indie konkrétne do štátu Radžastán sa dostávame po 18 hodinách veľmi nepríjemnej, vyčerpávajúcej a únavnej cesty. V cestovnej kancelárii nám bez mihnutia oka predali za rovnakú cenu ako všetkým ostatným (700rupíí) nepolohovateľné sedadlá úplne vzadu s málom miesta na nohy a s ďalšími dvomi cestujúcimi. Dobití, unavení o 6 ráno vystupujeme z autobusu do šedého, zaprášeného, pochmúrneho a práve sa prebúdzajúceho mesta. Hneď sa na nás vrhnú tuk tukáci s tuctom ponúk. Razantne všetkých odbíjame až nakoniec sa s jedným vezieme až pred jeden z hotelov. V krásnom 5 poschodovom hoteli v centre Udaipuru sa ubytujeme za 300rupii. Na 5. poschodí máme krásnu terasu s výhľadom na jazero a 2 paláce v okolí. Išli sme sa prejsť trošku po centre, najesť sa a potom sme si zdriemli Poobede nám mesto ukázalo úplne inú tvár. Všade bolo plno farieb, ľudí, pouličných stánkov a hlavne žiadni podnikavci, ktorí by nás neodbytne nútili do nakupovania.

 

 


   Nakoniec sme tu strávili tri skvelé dni. Začali sme hľadať motorku vhodnú na kúpu, prechádzali sme sa len tak po bočných uličkách, pozorovali sme všeliakých farebných ľudí, uhasili sme smäd po pamiatkach návštevou paláca, jedli sme v reštauráciách na streche s krásnym výhľadom a užívali si naozaj skvelú atmosféru mesta.

 

 



   Po 3 dňoch odchádzame nočným spojom do Pushkaru, kde sa koná veľký, u indov veľmi populárny festival. Indovia sem chodia zo všetkých kútov Indie ako aj turisti z celého sveta. Festival trvá 7 dní a je známy hlavne ťavím trhom na ktorom je 50 000ťiav. Okrem tiav sa dajú kúpiť aj krásne čistokrvné kone a kravy všeliakých veľkostí, tvarov, farieb,...
Do mestečka Ajmir sme dorazili o 5 ráno. Obraz mesta sa veľmi podobal na ráno v Udaipure. Sivé budovy, všade prach, pár ľudí, ktorí sa javili pred ranným svitaním ako mátohy, niekoľko prasiat, kráv a rýchlo unikajúcich potkanov. Prešli sme zopár hotelov. Horko ťažko s veľkým úsilím sme nakoniec našli izbu za 500rupíí ( Náhodou sme sa dozvedeli od jedného majiteľa hotela, ktorý sa prekecol, že izba má cenu 200r, ale chlapík ktorý vás tam privedie berie províziu 300 rp - dobrá robota. Keby ste aj prišli samí samozrejme provízia ide majiteľova alebo recepčnému a cena zostáva 500r. takže pre nás to je jedno).
   Nestrácali sme čas spaním len sme zložili batohy a utekali sme do 15km vzdialeného Pushkaru. Tu to už dýchalo festivalom. Po ceste míňame zapriahnuté ťavy, veľa ľudí, kravy, stánky s jedlom, suvenírmi, zbraňami, oblečením... z každého 2 stánku hrá hlučná indická hudba, za nami trúbia rikšiari a v pozadí lieta niekoľko teplovzdušných balónov za východu slnka. Ako tak ideme zastaví nás jeden mladý, len 18 ročný predavač šperkov, ktoré ma povešane všade po sebe. Strávime s ním viac času. Poukazuje nám celé okolie a nakoniec nás pozýva na čaj k sebe domov. Ako sme sa od neho dozvedeli a aj mali tú možnosť vidieť chlapec má 8 súrodencov a býva pod rozpadnutou plachtou ktorá je na 5 konárovej konštrukcii. Volal to stan, no toto veru stan veľmi nepripomínalo. Všade po tejto osade behali špinavé usoplené deti vo veku 2-5 rokov. Zostali sme tam s nimi asi pol hodinku a vrátili sme sa späť do centra diania k ťavám, koňom, kravám,... v podstate bezcieľne sme sa potulovali ulicami a nasávali atmosféru.

 

  

 

  

 

  

 

  

 

                                           

   Dhšie uvažujeme nad kúpou motorky. Už nás omrzelo hrkotanie v starých kraksniach a tiež nám často krát bolo ľúto, keď sme prechádzali peknou krajinou alebo okolo nejakého zaujímavého miesta a nemohli sme zastaviť, pofotiť, alebo len tak sa pokochať pohľadom. Z množstva motoriek, ktoré brázdia Indiu sa nám ako najlepšia voľba zdala motorka Royal Enfield. Je to pôvodne anglická motorka, no neskôr angličania presunuli výrobu do India a tak ich je tu pomerne dosť. Vyrábajú sa vo viacerých prevedeniach no najznámejšia a najdostupnejšia je asi Royal Enfield Bulet 350 a presne takú chceme aj my. Dostali sme niekoľko na sebe nezávislých tipov, ktoré vraveli, že dobrú mašinu a za prijateľnú cenu by sme mohli dostať tu v Pushkare. A tak sa pýtame ľudí na ulici tak dlho až kým nás jeden z nich nepriviedol k dlhovlasému chlapíkovi, čo vyzeral viac ako americký indián a nie ako indický ind. Niečo by pre nás vraj mal a tak dohadujeme čas a miesto ďalšieho stretnutia.

   Hodina H nastala a mi čakáme na indoša na mieste kde sme sa dohodli. Chvíľu mešká. Zrazu je už z diaľky počuť nádherný prdkajúci zvuk poriadnej mašinky. Áno áno je to on! Prišiel na stroji Royal Enfield, presne tá značka aj model ktorý chceme, no bola v dákom zúboženom stave. Prvotné zľaknutie z toho, že nám chce práve toto predať pominulo potom, čo nám povedal, že toto je jeho miláčik a nepredal by ju za žiadnu cenu. Ten stroj, čo môže byť náš má vraj na dvore a musíme sa k nemu prepraviť. Odvezie nás a je to tu! Prvý krát nasadáme na Royal Enfield a máme možnosť zistiť aké je to viesť sa na ňom, cítíť ako vibruje jeho motor, akú má silu, ako utešene si pradie. Oujéééé toto je to čo chceme!!! Na dvore nás už čaká iný stroj. Je o niečo krajší ako ten indošov, no čosi mu chýbalo. Neviem vysvetliť čo. Jednoducho mi niečo hovorí, že to nie je ona. A predsa bol to prvý Royal na predaj v Pushkare, ktorý sme videli tak by to bola hlúposť keby sme ho hneď kupovali. Indošovi je evidentne jedno či ho kúpime alebo nie, ani z ceny nechcel spustiť. Asi mu tiež niečo hovorí, že keď ho nekúpim ja tak ho kúpi niekto iný. Dobre teda, lúčime sa a kráčame späť do centra. Cestou sa znova pýtame ľudí, či nevedia o niekom kto predáva Royal. Znova dostávame pár tipov a vyberáme sa smerom, ktorý nám poradili. Najskôr jedna požičovňa, tu nič. Potom druhá, tu tiež nič a posielajú nás ďalej asi o 500 metrov. A tak kráčame a kráčame až tu zrazu parádny krásny nádherný lesklý utešený milučký zlatučký no pritom drsný ROYAL ENFIELD BULET 350 červenej farby s nablišťanými chrómovými blatníkmi stojí nesmelo, ale hrdo na stojane a kričí na mňa: „Tu som tu tu túúúúú!!!“ Jeho volanie nemôžem nepočuť a tak ráznym krokom vchádzam do dielne a pýtam sa na jeho cenu. No je to trochu viac ako si môžeme dovoliť, ale keď ona je taká krásna. A tak zvažujeme, prerátavame všetko čo sa len dá. Koľko nás bude stáť benzín, koľko asi kilometrov spravíme, koľko prerobíme keď ju pred odchodom z Indie budeme predávať. No a nakoniec, napriek tomu, že po ekonomickej stránke nás kúpa a používanie tohto kráľovského stroja dosť zaťaží, pod váhou všetkých výhod sa rozhodneme a motorku kupujeme. Cena motorky bola 45 000rupií, no zjednali sme ju na 43 000r. Samozrejme ešte nemohla chýbať skúšobná jazda. Celkom mi to išlo a myslím, že royala si skrotím tiež.

 

 
« Späť


Diskusia: "Biele mestecko Udaipur a tavi trh v Pushkare"
Dátum: Meno: Komentár:
12.11.2011, 18:04 Lenka :)
Pridať komentár | Zobraziť všetky komentáre

Language / Lingua / Lengua / Langue - choose language