22. deň Odchod z juhu Turecka, odchod z Mersinu

28.09.2011, 14:06, dusan simko



   Keďže bol Cyprus odtiaľ čo by kameňom dohodil, rozmýšľali sme, že sa tam pôjdeme pozrieť, no po zvážení všetkých pre a proti sme tam nešli. Husayn nám povedal, že je to tam podobné ako v Mersine a na návštevu by sme mali len 2 dni. Na daľší štvvrtok totižto chceme byť už v Istanbule a končne vyzdvihnúť indické víza (do istanbulu je to ešte 1500 km) a tak sme zostali tu.

Foto: Výhľad z nášho okna v Mersine

 

   V Mersine sme nakoniec zostali 3 noci. Z mesta sme sa veľmi ľahko dostali na okraj mesta autobusom. Pôvodne nás mal Husayn zaviesť autom, no od rána niekoľko hodín pršalo a tak sme to zmenili. Naraňajkovali sme sa spolu a on pre nedostatok času šiel do práce. Z okraju mesta sme stopli dodávku UPS. Po ceste sme doručili jednu zásielku a asi o 30km ďalej sme pokračovali v stopovaní. Dlho sme nemohli nikoho stopnúť až nám zastavili dve baby. Už z diaľky blond vlasy naznačovali, že nejde o domorodkyne a aj sa to potvrdilo. Keď na nás spustili skvelú angličtinu, hneď nám bolo všetko jasné, cudzinky z anglicky hovoriacich krajín, jedna bola z USA- Jordan a druhá z Austrálie Emily. Tiež ako aj my prišli bližšie spoznať Turecko. Napriek tomu, že aj ony milujú stopovanie a už precestovali stopom desiatky krajín teraz si pre nedostatok času prenajali auto. Viezli sme sa spolu asi 300km do Alanye.

Celá cesta lemovala hornaté pobrežie stredozemného mora s rozsiahlymi plantážami banánovníkov. 99% cesty boli samé zákruty, prevýšenia,... nič pre naše žalúdky. Po celej trase sme míňali len pár áut. Aj z toho nám bolo jasné, že domáci, ktorí chcú ísť do Antálye radšej volia o 150 km dlhšiu trasu cez Konye.

 

   Našťastie sme bez vážnejších problémov dorazili do cieľa, no v pätách nám bola búrka. Hroziaco vyzerajúce mračná skrášľovali dve dúhy. Začali sme rýchlo stopovať, lebo na mieste kde nás vysadili nebolo žiadne miesto kde skryť. Zrazu keď začali padať veľké ťažké kvapky zastavilo auto, bez jediného zaváhania sme nasadli. Bolo jedno či ide 5 km alebo 400 km našim smerom, hlavne že sme v suchu. Na naše šťastie sa nám potvrdilo to druhé. Od chlapíka po menšej diskusii rukami- nohami sa dozvedáme, že ide až do Izmiru, čiže sa budeme viesť skoro 400 km. Potešíme sa, len nás zamrzí, že mu nemôžeme spríjemniť cestu rozprávaním. Za chvíľku chtiac- nechtiac zatvárame oči a.... zrazu sme v Antályi. Chlapík sa nás opýtal, či si dáme čaj a my, že ok. Vysadáme pre jedným panelákom a tu zrazu angličtina, jupííííí. Išli sme na menšiu návštevu k jeho rodine. Bolo to veľmi príjemné stretnutie.

 

   Okolo 11 v noci sa dostávame do mesta Denizli. Radosť vystriedala obava, kde zložíme naše hlavy. Dozvedáme sa, že autobus do Pamukkale ide až ráno a tak nám nič iné nezostáva len si nájsť nejaké cenovo priateľné ubytovanie. Z diaľky zbadáme nápis OTEL. Recepčný už z diaľky na nás máva a volá. Prvá ponuka od neho dvaja za 60 tureckých lír, keď zbadá naše tváre hneď bez váhania spustí na 50. Potom začneme my a máme to za 40, internet a raňajky v cene. Spokojne si líhame do postieľky a tešíme sa už na druhý deň, na Pamukkale.

 
« Späť


Diskusia: "22. deň Odchod z juhu Turecka, odchod z Mersinu"
Dátum: Meno: Komentár:
- Žiadne komentáre -
Pridať komentár | Zobraziť všetky komentáre

Language / Lingua / Lengua / Langue - choose language